Header image

Bude nám chýbať. Zaznelo od jedného z rodičov. Ostatným tiež určite chýbame, ale povedal to iba jeden. Hrdina.  A tak sme hodili kufre do kufra, s nenásilným rozbehom sme ho zavreli a zaklincovali sme to gitarou hodenou ponad sedačky. Vydali sme sa na cestu cez slnečný Prešov, kde sme sa dozvedeli názvy ulíc a sídlisk od znalej Žofky, naprieč Braniskom, popod Tatry a cez ešte stále zasnežený Ždiar, aj keď v Košiciach bolo príjemne teplo. Po prechode hraníc nás pobavili žlté značky, zábavne smsky poľských operátorov, ale aj prázdny Nový Targ. Pán riaditeľ nás bezpečne a bez blúdenia priviezol na miesto určenia. Privítala nás pani riaditeľka Mikolowskej školy, s príjemne vysmiatymi zástupcami a ešte pár dôležitými ľuďmi. Vypili sme si džús a skočili sme na internet, aby sme oznámili rodine a známym, že sme šťastne došli. Za 15 minút sme sa presunuli do Ornontovic, kde je náš internát.  Je to mestečko roztiahnuté na obrovskú plochu, s riedkou ľudnatosťou a charakterom dediny. Hneď po príchode sme sa rozbehli na prieskum terénu a objavili sme obchod ,,Vodky , vína ...“, potom jeden univerzálny sklep  a oplotené hojdačky dostupné iba do 12 rokov. 20% z nás bolo očividne smutných, (dokopy nás bolo  5 kusov).

       Prvá večera bola celkom prijemným prekvapením, pretože  to bolo dobré  a hlavne toho bolo veľa.  Avšak človeka prestane baviť plný stôl po tom čo jeho žalúdok celý deň trávi. Pre vysvetlenie, majú nás tu veľmi radi a tak nás kŕmia od rána od 7 do rána do 6. Nie žeby sme sa sťažovali, ale čo povedia naši rodičia keď si budeme pýtať trojité dávky?  Ďalšia výhoda nášho internátu je, že je tu bežecká dráha a tak keď veľmi chceme môžeme pribraté kilká, (ktorých určite nie je málo),  vybehať.  No málo kedy a málo komu sa chce. Tí ktorí sa odhodlajú na beh sa potom hodia do sprchy a ide sa spať. Izby máme tri: chlapčenskú, dievčenskú a tú naj, v ktorej spí náš dozor. Okrem nášho dozoru je tu však aj dozor pre našich poľských spolubývajúcich, ktorých je tu každý večer iný počet. Najviac ich tu bolo asi 12 a hneď v druhý deň sme už všetkých poznali.

         Prišli sme tu v stredu, ale prax nám začínala až v pondelok a tak sme mali čas na wycieczky. Bola ich spústa. Od okolia školy, Mikolówa, Krakówa, Osviečimu, baní, rôznych hradov, zámkov, parkov, hôr.... jednoducho nádhera. Všetci sa nám tu zdajú takí viac optimistický, viac sa usmievajú, sú milší... a možno je to len tým že sme hostia. Aj na našich výletoch nás vždy sprevádzali nejakí tí obyvatelia školy, ktorí nám vždy pomohli pri dorozumievaní sa s okolitým svetom a komunikovali s nami, akoby , sme sa odjakživa poznali. Ani náš šofér mikrobusu , (ktorí nás každý deň vozieva kde naše srdcia túžia ísť a zároveň tam kde to máme v pláne), nie je zlý. Zaspieva si s nami a rádiom, povyprávia vtipy a neskonale sympaticky sa usmieva.

       Po oddychovom predlženom víkende sme sa v pondelok ráno vybrali (po obrovitánskych raňajkách), do našej ,,praxovej’’ firmy Areva. Ako, zatiaľ všade, nás privítali vysmiate tváre. Po obdržaní kľúčov od skriniek v jedálničke a kľúčov od skriniek v šatniach sme dostali špeciálnu obuv. Nasledovala prehliadka a oboznámenie s bezpečnostným poriadkom. Potom nás porozhadzovali ku rôznym strojom a rôznym ľudom, ktorí na nás dohliadali a my sme mohli začať pracovať. Každý deň sme začínali o 8 a končili sme okolo 14:00. Nebojte, ani tu sme nehladovali, lebo naše skvelé kuchárky nám nabalili maxi balíčky, ktoré sme konzumovali cez desiatovú prestávku a niekedy aj nasledujúce dni už spolu aj s novou desiatou. Bol to čas, keď sme sa opäť spolu videli a oddýchli sme si.  Po praxi nasledoval peší presun do školy, kde už bol pre nás pripravený program. Videli sme rôzne Špecializované učebne, ako napríklad učebňa hydrauliky a pneumatiky či učebňa vybavená Apple počítačmi s troma programovateľnými robotmi.  Stretli sme sa so Školskou radou a boli sme na súťaži zvanej Talent školy, ktorý mal rôzne kategórie ako maľba, spev, recitátorstvo a fotka. Táto súťaž bola ukončená vystúpením skvelej kapely, ktorej názov však nie len že nevieme napísať ale ani vysloviť.

      Ani sme sa nenazdali a bol tu piatok. Lúčenie v Areve bolo viac než priateľské. Predsa len sme dosť sympatickí, učenliví, mladí... (a kopec ďalších super vlastností ako skromnosť), ľudia a veľmi ľahko sa na nás privyká. Och, do teraz mám v očiach tie tváre ľudí, ktorým sme žrali nervy celý týždeň.  Po rozlúčke a rozdaní skromných darov sme odovzdali topánky a kľúče a vybrali sme sa so slzičkami v očiach von, kde nás už mal očakávať mikrobus. Ten prišiel čo nevidieť, ale náš doprovod meškal. Po príchode pána učiteľa so škótskymi črtami tváre sme sa vydali do pivovaru, nie všetci však mohli ísť na prehliadku, iba tí 18 ročný. V sobotu sme navštívili spomínaný Oswiecim, ale aj rodisko Jána Pavla II., Wadovice. Večer sa nám menili stráže. Neboli to však stráže v priamom slova zmysle. Boli to naše staršie, zodpovednejšie a múdrejšie kamarátky, ktoré mali dôležité telefónne čísla a kľúče od životne dôležitých dverí. Áno, boli to naše profesorky. V pondelok sme sa s ,,úsmevom“ vydali do nášho ďalšieho pracoviska do ,,ELEKTROVNE LAZISKA“ . Mali sme prezentáciu firmy s takmer 100 ročnou históriou a zásady bezpečnosti práce, tzv. BHP. Potom sme boli v ich privátnom múzeu o elektrotechnike. Pán sprievodca nám predviedol predpäťový oblúk na viacerých zariadeniach a ukázal nám aj historické prístroje na meranie. Zaujímavosťou bol elektromer na ktorom ste si mohli predplatiť energiu vhodením mince. Teraz sme na izbe. Niektorí píšu článok a niektorí spia. Ale všetci posielajú pozdrav na Slovensko do našej školy, ktorá nám už tak trochu chýba, aj keď to by sme nemali priznávať.
 
Danka, Žofka, Peťo, Matúš a Taras