***KEĎ MOTYKA VYSTRELÍ***
/Motyka znova vystrelila a napísali nám bývali študenti našej školy. Čo sa podarilo pod ich taktovkou ? Odporúčam začítať sa. /
Filozofické úvahy na prednáške
Sedím si v smutnom šere posluchárne P/26 Technickej Univerzity a pomaly strácam vedomie. ,,Toľká nuda! To nie je únosné!'' myslím si. Prednášajúci sa nám rozhodol poskytnúť vedomosti supermodernou cestou, a tak nám namiesto obvyklého monotónneho zvukového signálu ponúka film o tavbe železa z roku 1966, ktorý premieta pomocou svojho nového projektora. To, že film je čiernobiely, len umocňuje únavu a chuť spať u všetkých zúčastnených, snáď okrem prednášajúceho, ktorý nadšene prikyvuje a na študentov prvých troch radov dobre nevidím, takže neviem, či spia alebo nebodaj sledujú tento skvost budovateľskej kinematografie. Teraz ľutujem, že hodina netrvá len 45min. ako na strednej škole, ale musíme tu byť asi hodinu a pol. Zdá sa mi, že tu čas stratil svoj význam a ostal stáť. Trávim čas spomienkou (samozrejme mimovoľnou) na strednú školu. Ako som tam prišiel a ako som si povedal na začiatku prvého ročníka(tak asi po 3 týždňoch):,,Kde to som? Túto školu že mám skončiť? Neexistuje!"
Potom v druhom ročníku: "HA, aspoň, že už nie sme prváci - zobáci."
V treťom: ,,Druhý polčas sa začína!" Až napokon vo vytúženom štvrtom :,,Kurník, nejako to už predsa musím skončiť."
Našťastie sa všetko podarilo a teraz tu môžem sledovať, ako sa dačo svetlosivé vlieva do čohosi tmavosivého a prednášajúci prehlušuje scénickú hudbu z ,,filmu" a zdôrazňuje: ,,Totóó si zapamätajte!"
Veru je to tu iné ako na strednej. Keď nechcem, nemusím tu byť. To je na tom najlepšie, ale zároveň aj najhoršie. Tu už musí nastúpiť sebadisciplína a sebavzdelávanie, ak chceme školu skončiť. Musíme sedieť na prednáškach, dúfajúc, že sa na nás niečo nalepí. Ale niekedy sa to proste nedá. Vstávam a odchádzam s druhou vlnou študentov, ktorí už psychicky nezvládli sledovať výjavy na plátne. Takže ostala tam už len asi tretina. Odchádzame sa občerstvovať a utužovať kolektív...
Vysoká škola je sloboda, ale je to aj super drina, keď cvičiaci zavelí písomku. Vtedy treba prepnúť na vyššie otáčky a vyvíjať všetko študentské úsilie(vrátane výroby ťahákov), aby sme písomky úspešne absolvovali a mohli spokojne ďalej utužovať kolektív a hlavne, aby sa nám kolektív nezmenšoval. Na vysokej je oveľa menej šancí napraviť pokazené. Je to kruté, ale je to tak. Keď tak uvažujem nad tým svojim študentstvom, tak som prišiel na to, že zasa som len prvák - zobák. Síce na vyššej úrovni, ale len zobák. A zase si vravím: ,,Kurník, túto školu, že mám skončiť ? Neexistuje!"
Musíme sa vyrovnať s tvrdou vysokoškolskou realitou. Samozrejme, všetko je (ako vždy) proti nám. Bojujeme o s nedostatkom skrípt a kníh, s nedostatkom vlastnej vôle a najmä s lenivosťou (s tou ja vždy prehrám). Bijeme sa o výhodné miesta na sedenie na prednáškach, ktorých je veľmi málo. Niekedy sedíme tak ďaleko, že môj spolužiak zvykne poznamenať: "Ta, keby som teraz vedel, že čo je na tabuli, ta to už nie som bystrozraký, ale veštec!" Je to asi pravda...
Aby som však spomenul aj ďalšie pozitíva, tak musím podotknúť, že náš súboj so školou nám (na rozdiel od SPŠE) spríjemňujú naše spolužiačky. Príkladne sa o nás starajú, dávajú nám "prefocovať" svoje úhľadné poznámky a varia nám na internátoch. Okrem toho poslucháreň budí celkovo estetickejší dojem, keď sú v nej aj dievčatá. Niekedy sú až príliš svedomité, ale z toho ich už liečime (Dávam tomu tak ešte mesiac - dva a už budú úplne zdravé). Musia predsa vedieť aj oddychovať.
Osobitnou kapitolou vysokoškolského vyučovacieho procesu sú cvičenia z predmetov. Tie absolútne nemáme radi, a to preto, lebo sú povinné. Ako iste chápete, to nám nemôže vyhovovať. Veľmi ťažko sa s tým vyrovnávame. Dochádzka na "cviká" je prísne strážená a evidovaná a akákoľvek absencia môže ohroziť zápočet. Keď sa nebodaj stane, že sa na "cviko" nedostavíte (z rôznych dôvodov), tak si ich musíte nahradiť pri inej skupine. Nie je to až také zlé, lebo získate nových priateľov (kolegov). Keď si s nimi padnete do oka, často sa potom stáva, že utužujete kolektív aj s nimi.
Musíme prísť na nové finty na novej škole, aby sme tu prežili. Samozrejme, ani bez tvrdého učenia sa to nedá, ale už si zvykáme. Nikto nás do ničoho nenúti. Začíname si uvedomovať, že za študentskú slobodu sa platí tvrdou drinou, ale oplatí sa to.
Kornel Michalič
Rok po štyroch rokoch...
Začalo sa to už dávno. Iste si mnohí ešte pamätáte tie časy, keď vás ráno budila mama, aby ste vstali, umyli sa, najedli, obliekli a šli do škôlky. Ani u mňa to nebolo iné, až na jednu vec. Zatiaľ, čo sa iné deti v škôlke s hračkami hrali, ja som ich rozoberal a snažil som sa prísť na to, ako je to možné, že to auto sa hýbe, alebo ta bábika plače, ako keby bola živá. Naše vychovávateľky ma pre túto zvedavosť nemali veľmi v láske, ale ako sa vraví, zakázané ovocie najviac chutí. Samozrejme, že ma zaujímalo aj veľa iných vecí, asi ako každé dieťa, no zo všetkého najradšej som mal práve rozoberanie a skladanie rôznych vecí. Občas sa dokonca stalo, že zatiaľ, čo iné deti nosili domov svoje výkresy a panáčikov z plastelíny, ja som si nosil domov kábliky a motorčeky. Moji rodičia mi v tom nijako nebránili, naopak snažili sa ma v tejto činnosti podporiť. Možno práve preto sa môj život teraz uberá "známym" smerom.
Nič netrvá večne, a tak sa čoskoro na mojom chrbte objavila školská taška. Moje začiatky na základnej škole boli dosť zlé. Bola to pre mňa obrovská zmena. Prispôsobiť sa väčšine, byť ticho a počúvať, učiť sa ... pre mňa zdanlivo nepodstatné veci, ktoré som doteraz nepoznal. Ale človek si zvykne na všetko a postupom času za zo mňa stal vcelku dobrý žiak.
Bezstarostné roky na základnej škole ubehli hrozne rýchlo a zrazu som stál pred svojím prvým vážnym rozhodnutím v živote. Vybrať si, akým smerom povedú moje kroky. Jednoducho povedané, bolo treba vybrať si strednú školu. Našťastie som to mal už dopredu premyslené, a tak som ani na chvíľu nerozmýšľal, čo by sa mohlo stať, ak si vyberiem školu, ktorá ma nebude baviť. Samozrejme, isté obavy sú stále, ale tým sa človek jednoducho nevyhne. Keďže už odmala ma bavilo pracovať s elektrikou a vecami okolo nej, rozhodol som sa pre Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú v Košiciach.
Nič však nie je zadarmo a hoci sa mi veľmi nechcelo, musel som sa pomaly začať učiť na "prijímačky". Čas uplynul ako voda a bolo to tu. Ten dlho očakávaný deň, keď som mohol konečne všetkým dokázať, že na to mám. Pamätám si akoby to bolo ešte len včera, keď som so strachom vchádzal prvýkrát do brány novej školy. Potom som sa však nadýchol a povedal som si: "Ty to zvládneš." A tak sa aj stalo. Bol som prijatý. Bol to perfektný pocit, konečne sa mi splnil môj vtedajší sen. Moje prijatie na strednú školu bolo zároveň kľúčom k perfektným prázdninám. Po lete však prišla jeseň a hoci to u mňa nebývalo zvykom, tak som sa po druhýkrát v živote tešil do školy. Bol som plný očakávaní a predstáv. V hlave som mal toľko otázok ... budeme dobrí kolektív? Dostaneme dobrých profesorov? Nebudeme mať zlý rozvrh?
Nakoniec dopadlo všetko nad moje očakávania. Prekážala mi akurát jediná vec. Nemali sme ani jednu spolužiačku. Nedalo sa nič robiť, museli sme si na to zvyknúť. Moje začiatky na strednej škole neboli veľmi slávne. Časom som sa však prepracoval na post priemerného študenta, ktorý sa za každú cenu snažil ujsť svojim povinnostiam. Vždy, keď sa v triede o niečom rozhodovalo, tak som sa priklonil k väčšine, alebo to zariadil tak, aby sa mi náhodou neušla nejaká povinnosť. Takto nejako som nažíval prvé dva roky. Potom ale prišla zmena. Odrazu som si uvedomil, že nechcem byť iba "jedným z davu". Chcel som sa nejako zviditeľniť. Rozhodol som sa zviditeľniť v tom, čo ma bavilo odmalička. Prihlásil som sa dobrovoľne na súťaž v stredoškolskej odbornej činnosti v kategórii elektronika. Postavil som nízkofrekvenčný zosilňovač, ktorý mi slúži dodnes. Je jasné, že nič nebolo zadarmo. Zatiaľ, čo ostatní išli po vyučovaní domov, ja som trávil poobedia v školskom laboratóriu alebo za počítačom. Chvíľu som mal pocit, že je to celé zbytočná strata času, ale mýlil som sa. V školskom kole som skončil na druhom mieste a podarilo sa mi postúpiť až do krajského kola, kde som už síce nepostúpil, no myslím, že aj tak to bol vcelku slušný úspech. Zistil som, že sa zmenil aj pohľad profesorov na moju osobu. Ale stredná škola nebola len o učení a povinnostiach. Asi by bolo zbytočné opisovať niekomu srandy cez prestávky, na hodinách alebo na výletoch a exkurziách. Kto to zažil, ten vie, o čom rozprávam a kto nie, tak mi je ho úprimne ľúto. Samozrejme, že boli aj hádky a nezhody v kolektíve ... najmä pred stužkovou, ale uznajte, čo by to bola za triedu, ak by sa nepohádala kvôli oznamku alebo programu na stužkovej? Čas bežal a ani sme sa nenazdali a bolo po stužkovej. Blížili sa maturitné skúšky. Vtedy začali všetci brať školu trochu vážnejšie ako predtým.
Môžem vám povedať, že sa nie je čoho báť. Ja, ktorý som v treťom ročníku skoro prepadol z matematiky, som nakoniec zmaturoval s vyznamenaním. Záleží to len od vás, ako sa k tomu postavíte a dá sa povedať, že tak trocha aj od šťastia.
Keď sa na to tak spätne pozriem, boli to asi moje najlepšie štyri školské roky. Teraz je zo mňa vysokoškolák, ktorý sa musí prestať učiť a začať študovať...
Daniel Poľa
/Tak, čo vy na to ? Vcelku zaujímavé čítanie ... /