Bol deň ako každý iný a ja som šiel poobede navštíviť bývalú spolužiačku... keď tu zrazu z okna prvého poschodia jedného z blokov, ktorý som práve míňal, sa ozval hlas starej ženy: "Chlapče, dnes je pondelok?" Pozrel som sa hore, to snáď nemyslí vážne... opak bol pravdou. Jej otázka ma úplne zneistila, nakoľko moje myšlienky obsahovali v tých chvíľach iné obrazy. "No, myslím, že JE pondelok," odpovedal som za chôdze. Pani na okne mi poďakovala a zaliezla do svojho bunkra. Ďalší deň som tiež prechádzal popod okná onej panej. Tentokrát aj s kamarátom, ktorý ma požiadal, aby som mu ukázal "to okno" : "Chlapci, prosím vás, dnes je utorok?" No to by jeden ani neveril, zas tá istá pani, zas toľká vážnosť v absurdnej otázke. Akoby si nevedela zapnúť televízor či aspoň to rádio. "Dnes je utorok, 14. decembra!" zahlásil jej kamarát a nadôvažok zasalutoval. "Ďakujem, veľmi pekne!" odvetila ona s úsmevom. Smiali sme sa tomu. Keď prišiel piatok, rozhodol som sa znova prejsť popod okná starej dámy. Začalo pršať. Aj som prestal dúfať, že dnes opäť začujem jej príjemný hlas: "Prosím vás, mladý pán, dnes je piatok?" Áno, bola to ona a čakala na odpoveď, ktorú už určite poznala. Pozrel som sa hore : "Viete čo? Ja neviem. To už je fakt piatok?" Starká ostala očividne zaskočená : "Včera bol štvrtok, dnes musí byť piatok. Dnes je piatok!" A ešte rozhodila rukami, akoby mi dávala najavo, že sa s tým už nič nedá robiť. "A viete to isto?" "Viem, ja si to len overujem!" Aha. Tak mi už bolo všetko jasné.