***BLÁZNOV ŠUFLÍK***

/ Tentoraz prispel do rubriky váš spolužiak s nebezpečne znejúcim pseudonymom. /

Mesačné svetlo

V dedine, starej dedine, stál dom. Veľmi starý, drevený dom, tak ako väčšina ostatných domov v okolí. Ale v jednom z nich žil starý muž so svojím dávno dospelým vnukom. Starý muž vekom dosahoval skoro osemdesiatšesť rokov. Vnuk stále žil s ním, žil, lebo nemal na výber. Nemal prácu, ani peniaze a jediný, kto bol ochotný ho k sebe zobrať, bol jeho dedo. Nemal ho rád. A ani on sa s ním veľmi nerozprával. Nechcel toho starého muža vidieť, lebo mal starú tvár s jazvou cez obočie a oči. "Ale, oko, áno, pravé oko, to oko, neznášam to oko. Ja, nemôžem sa naň pozerať. Biele oko, vyzerá ako spln mesiaca na čistej oblohe. Biele, prázdne, slepé, ja, ja, ne nemôžem sa naň pozerať! Ja nemôžem, ja nechcem, nenávidím ho!"

Noc. "Sedel som na prízemí v obývačke. Voda - áno voda. Kvapkala na podlahu, kvapka za kvapkou narážala na drevenú podlahu, búchanie, to búchanie mi čoraz viac pripomínalo starcovu palicu, o ktorú sa opiera, keď chodí, to búchanie.... Voda, jeho oko, voda, oko, biele oko starého muža, voda, stále to búchanie. Ja, ja z toho šaliem, áno, áno, zabijem ho, áno... nie! Nikdy, nezabijem človeka, áno, áno, nie, áno, ja musím. Čim viac nad tým premýšľam, tým viac sa ma to šialenstvo zmocňuje! Ale ja to musím spraviť, ja to chcem! Áno, aj on to chce, aj on! So šialeným úsmevom na tvári som vyšiel po schodoch hore, k jeho izbe. Rozrazil som dvere a pomaly som sa k nemu približoval. V tme som prechádzal miestnosťou, ktorú osvetľoval len mesiac. Ležal v starej posteli, na ktorej bol aj baldachýn, priesvitný baldachýn. V tele, áno, v mojom tele som mal zvláštny pocit, v žilách mi prúdil adrenalín, ktorý mi dodával nadľudskú silu a šialenstvo, ktoré ma zvnútra ohrievalo, cítil som temnú silu. Silu, ktorá ma začala ovládať a ja som bol voči nej bezmocný, ale neprekážalo mi to, zapálilo to vo mne temný oheň, z ktorého som šalel, bolo to ako droga. Starý muž sa začal prebúdzať, to oko, zbadal som ho. Pozeral sa na mňa a niečo tušil. Rozbehol som sa k nemu a skočil na posteľ, pri dopade som strhol aj jeden záves. Bola vo mne zlosť, šialenstvo. Chytil som ho za hrdlo a tlačil, škrtil, dusil som toho starého muža. Jednou rukou sa zachytil o bočný záves a z posledných síl ho strhol. Ja som ho škrtil, ja, nechcem už to oko nikdy vidieť, ja ťa zabijem! Ale o niekoľko sekúnd neskôr starý muž zomrel, jeho vydesené mŕtve oči na mňa hľadeli. Nie, nie, ja tomu nechcem uveriť, ja, ja som zabil človeka! Nie ja , ja som vrah! Neviem, čo mám robiť, ako som mohol, čo ma to pochytilo, ja nie! Musím utekať, ja stadiaľto musím ujsť čo naďalej, nikdy, nikdy už sa nevrátim späť, nikdy!!!"

Preletel som cez chodbu a schody, prerazil dvere a utekal neznámo kam, jediné, v čo dúfam, je, že to konečne prestane. Tie hlasy, ja nie. Áno, ty, my sme to spravili, my sme ho zabili, a bol šťastný, aj my sme boli šťastní, že sme to spravili. Nie, to sme nemali, nie ty neexistuješ, nežiješ! Ale hej, ja som ty, to ja, ja som to, čo si chcel stále spraviť, ja som ten skutočný! Ty si diabol a nie ja! Stále s bláznivými myšlienkami a šialenstvom v sebe bežal, uháňal cez hustý les pri dedine. Narážal do konárov, ktoré mu škrabali kožu... Na sebe som ucítil jemné kvapky vody dažďa. Na chvíľu som sa prestal hádať sám so sebou. Začalo jemne kropiť. Niečo to vo mne pripomínalo. Zastal som a pozrel na oblohu. Mesiac a hviezdy osvetľovali okolitú krajinu, mesiac. Vidíš, on sa nám vysmieva, on chce, aby sme zabili, zas a zas! Nie, nebudem ťa počúvať! Načúvaj okoliu, počuješ, cítiš? Voda, kvapky vody, to búchanie, ten starec ťa stále sleduje, tým, tým hnusným okom, bielym ako mesiac. Zlo ho zvnútra porážalo, získavalo nad ním prevahu. Ono to chce, ono to potrebuje, my to potrebujeme, zabi, zabime niekoho, staň sa tým, čo si v sebe skrýval, staň sa už konečne mnou. Áno, máš pravdu, prečo to v sebe potláčať a skrývať, máš pravdu, konečne! So šialeným pohľadom sa rozhliadol po okolí a zrazu zastal. Jeho zrak spočinul na malom bode svetla. Oheň v diaľke, na kopci, z jednej strany strmý a zalesnený, z druhej kolmá kamenná stena, na ktorej dne je prudký spád rieky vedúcej do mesta. Rozbehol sa k tomu svetlu, k stanom nejakých výletníkov, ktorí si založili oheň.

Pomaly sa blížil po strmom svahu a skrýval sa za stromy, netajil v sebe zákernú radosť, potešenie, že splní prianie svojej čiernej mysle. Stále si potichu mrmlal nezmyselné a diabolské slová. Už, už len kúsok, som pri nich, len chvíľočku, opekajte si opekajte, ja si vás o chvíľočku chytím a... a opečiem si vás na tom ohníku, áno, áno. My to chceme, nebude nás už štvať, pozoruje nás a nemáme ho radi, že? Potichu som sa zakrádal k nim, zdvihol som starý konár zo zeme, cítil som to zase, ten pocit, adrenalín, tú temnú silu, to zlo vo mne ma hrialo viac ako hocičo iné. Prudkým napriahnutím som roztrieskal kus konára o sediaceho muža, v bolesti sa zvalil na zem a volal o pomoc. Zo stanov vybehli traja ďalší ľudia, môj šialený úsmev a pohľad ich roztriasol, ich strach rozváňal, cítil som ho, báli sa ma. Nedokázali sa skoro na nič zmôcť! Ten pocit, skočil som medzi nich a bezhlavo som ich mlátil, jedného, posledného z nich, ktorý bol ešte pri vedomí, alebo stál na nohách, som hodil k okraju priepasti. Skočil som naňho, áno, kus kameňa som schmatol do ruky, ale on sa bránil, opovážil sa, ten bezmocný človiečik! On sa mi bude brániť ? Tie kvapky vody posilňovali vo mne zúrivosť, Odrážali sa od kameňov, búchali ako, ako, ale, uvedomil som si, čo robím. Zabil som toho chudáka starca, len ja... Chcel som ujsť čo najďalej a na to všetko zabudnúť! Ale spravili sme to dobre! Nie, nie! On to chcel, nemal nás provokovať, len on za to môže, týralo nás to, oko, jeho oko. Biele ako ten mesiac. Vidíš ten strach v tých očiach? Ešte chvíľku a bude tam zvečnený navždy, čo povieš? Nemôžem takto ďalej, chceš to, chceš? Vidíš ho, ako dlho nás trápi, keď chceš zabíjať, zabi jeho! Stále na nás zazerá a vysmieva sa ti, len sa rozbehni, je na horizonte, len natiahni ruku! Pustil som muža, ani neviem, či ja, alebo ho nechalo to vo mne a chcelo to jeho. Postavil som sa, ale získaval nado mnou moc, zahľadel sa na mesiac, začal som sa diabolsky smiať a v očiach mi zahorel čierny plameň. Ja, ja ťa musím už konečne, konečne neujdeš, tvoje oko, ja to neznášam!!! Nechal som ho, nech zlo ovládne moje konanie a myšlienky. Bezhlavo sa rozbehol za mesiacom na horizonte, začal šliapať do prázdnoty, pod nohami nemal zem, len hlbokú priepasť s prudkou riekou. Už len neovládateľne padal do hlbín. Ty, ty si ma oklamal, zradil si sám seba, zradil, mohol, mohli sme ho zničiť, zabiť ho, spoločne! Nie, to ty, ty si ten, ktorého treba zničiť a ja ťa strhnem so sebou! To nemôžeš, niééé!!!

Prudkým dopadom sa rozlámal na ostrých kameňoch rieky, ktorá ho po pár hodinách vyplavila niekde, niekde, kde jeho čiernu dušu a ani jeho samého s jeho zahanbením nikto nenájde. Spodné víry rieky ho stiahli z povrchu zemského a vyplavili ho v jednej podzemnej jaskyni, kde vojde len ten, kto bude mať rovnaký osud, osud blázna, šialenca s dušou diabla.

Predátor