***BLÁZNOV ŠUFLÍK***

Zombie

Bola chladná jesenná noc. Ťažké mraky zakrývali mesiac a naháňali sa nad prázdnym temným cintorínom. Kdesi v diaľke šľahol do stromu blesk a zaburácal hrom. Vyplašená sova vzlietla z konára starej vŕby a párkrát hlasno zahúkala. Nič nemohlo rušiť spánok mŕtvych... teda skoro nič.

Blížila sa dvanásta hodina - hodina duchov, čas temných síl a živých mŕtvych obyvateľov starého cintorína. Pred veľkou železnou bránou zastavila Škoda 120. Vypol motor a zhasli svetlá. Z auta vystúpil muž. Tibor Hašašín. Patril mu tento cintorín a podpísal by aj zmluvu s diablom, len aby na ňom udržal poriadok. Na dnes mu dal niekto tip. Dnes urobí koniec tým pekelným seansám. Bol pevne rozhodnutý. Otvoril železnú bránu a ozbrojený revolverom so striebornými nábojmi a brokovnicou s posvätenými brokmi vstúpil na svoj pozemok.

Na druhom konci cintorína zatiaľ preliezal plot chlapec. Volal sa Marek. Stavil sa s kamarátmi, že dnes v noci odfotí päť bosoriek, ktoré sa tu vždy, keď je spln, schádzajú. Sám tomu neveril, a nebál sa podstúpiť túto úlohu. No teraz, keď stál medzi náhrobnými kameňmi a tajomnými kaplnkami, v noci a sám, nebolo mu všetko jedno.

Medzitým sa už kdesi v strede cintorína zišlo päť starých dám, ktoré si posadali do kruhu okolo dvoch sviečok položených na koberček s pentagramom. Každá k jednému cípu hviezdy, chytili sa za ruky a začali recitovať latinské verše.

Pod Tiborovými topánkami sa lámali vetvičky, šušťalo lístie a vŕzgal štrk. Nasával pochmúrnu atmosféru plnými dúškami a stále odhodlane kráčal ďalej alejou stromov bez listov. Nemal strach, jeho hnev bol silnejší ako všetky ostatné pocity. Napriek tomu držal pravú ruku na rukoväti bubienkového revolvera.

Marek mal strach. Po chrbte mu behal mráz a napätým zrakom pozoroval každý tmavý kút. Bolo počuť len cvrčky a keď zahúkala sova, strhlo ho a na chvíľu zadržal dych. Na cestu si svietil baterkou, keďže mesiac bol stále skrytý za čiernymi mračnami. Nechcel už dlhšie počúvať zvuky noci, ale vedel, že keby teraz ušiel, neskôr by to určite ľutoval. Mal so sebou discman. Do uší si pustil Judas Priest: Metal Messiah. Aj keby mu sama smrtka s kosou dýchala na krk, nepočul by to, jeho bubienky divoko pracovali a hudba mu čiastočne zamestnávala mozog. Strach z neho trochu opadol a kráčal trochu rozhodnejšie. Vo vrecku mal pripravený fotoaparát a keby bolo čo, začal by fotiť.

Tibor uvidel v diaľke dve malé svetielka. Skrčil sa k zemi a schoval sa za krík. To, čo uvidel, ho ešte viac nahnevalo a zároveň vydesilo. Bosorky odriekali dookola svoje verše, raz rýchlo a hlasno, potom pomaly a tichšie. Tibor vytiahol pištoľ a druhú ruku zopol v päsť. Povedal si, že ešte chvíľu počká a potom tam nabehne a vytrhne tie babky z meditácie.

Marek to tiež uvidel. Vypol discman a pomaly vytiahol foťák. Baterku samozrejme zhasol, inak by mohol byť nápadný. Len urobiť zopár záberov a čím skôr odtiaľ zmiznúť. Nejakou nešťastnou náhodou sa mu baterka vyšmykla a dopadla s tupým buchnutím na zem. Zapla sa a lúč svetla preťal tmu. Na chvíľu oslepil správcu cintorína. Obaja tichí pozorovatelia sa prezradili a dostali tak päticu bosoriek na nohy.

Tibor vytiahol brokovnicu a priskočil k bosorkám. Prižmúril oči a stlačil spúšť. Po ohlušujúcej rane mu chvíľu zvonilo v ušiach. Trafil chlapca. Rozhliadol sa dookola, strašidelná pätica zmizla. Pribehol k Marekovi ktorý teraz bezvládne ležal na jednom z náhrobkov. Čierna zem vpíjala krv, ktorá sa mu rinula z brucha a úst. Tibor mu zdvihol hlavu a nemohol uveriť svojmu činu. Ako len mohol byť taký nerozvážny?

Vtom vystrelila zo zeme skostnatená ruka. Spod dolámaných nechtov padali kusy hliny. Potom sa objavilo rameno, druhá ruka a napokon hlava. Zombie sa díval mŕtvymi zakalenými očami priamo do očí Tibora. Ten sa od hrôzy ani nehýbal. Zombie pomaly pootočil hlavu na stranu a potom späť - zapraskali stavce. Z riedkych sivých vlasov sa mu sypala hlina, mal oblečený roztrhaný šedý frak a zhnednutú košeľu. Vyceril na Tibora svoje tesáky a ťahal sa z hrobu von. O pár krokov ďalej sa pohol ťažký náhrobný kameň. Spod neho sa súkal von ďalší zombie. Hororovú atmosféru dokresľoval šialený smiech piatich bosoriek, ktorý sa ozýval kdesi v diaľke. Udrel hrom a z neba spadli prvé kvapky dažďa. Netrvalo dlho a začali husto padať rovno dvojdecáky. Tibor potiahol predpažbie brokovnice. V zbrani čosi dvakrát cvaklo a vypadla z nej nábojnica. Brokovnica bola nabitá a pripravená na streľbu. Vypálil na nemŕtveho pred sebou. Odtrhlo mu jednu ruku a spodnú čeľusť, ktorá sa mu teraz hompáľala na kúsku zoschnutej kože. To bolo všetko. Zombie sa naďalej naťahoval po Tiborovi. Zozadu sa k Tiborovi blížilo asi desať živých mŕtvych, z niektorých zostali len kostry, iní boli ešte v hnilobnom procese rozkladu. Hnala ich neznáma sila, túžba po čerstvom ľudskom mozgu. Kruh mŕtvol sa okolo neho pomaly zužoval. Dal sa do behu. Utekal, ale zlým smerom. V panike stratil orientáciu. Auto mal na opačnej strane a on bežal k starému hustému lesu. Dažďová voda zmývala zeminu z kopčeka. Tibor po ňom chcel vybehnúť. Bežal proti prúdu malého potôčika a pod podrážkami mu čvachtalo mazľavé blato. Pošmykol sa a voda ho akoby spláchla pod kopček, kde sa už zhromažďovali zombie. Vytiahol revolver a začal rozsievať striebro do tiel bez duší. Nič sa nestalo, nič nemohlo zabrániť tým obludám v ďalšom postupe. Ak strieborné guľky platili na upírov, tak na týchto tu určite nie. Tiborovi sa s veľkým úsilím podarilo vydriapať až na vrch kopčeka, kde stál vysoký plot. Zahodil ťažkú pušku a kolt bez nábojov, aby sa mu ľahšie preliezalo. Za plotom začínal tmavý les. Vďaka hustému dažďu a hmle sa viditeľnosť znížila takmer na nulovú. Dal sa do behu. Vedel, že sú za ním, a tak sa neotáčal. Pred sebou videl, ako sa medzi stromy prepletá vysoká biela postava s veľkou kapucňou na hlave. Zastavila a ukázala na neho vystretou rukou. Keď bol pri nej celkom blízko, zmizla. Vetvičky mu škrabali tvár a párkrát aj spadol.

Les o chvíľu končil. Tiborovi sa naskytol hrozný obraz: Stál na skale vysoko nad zemou. Kvapky dažďa sa strácali v závratnej hĺbke, ktorú trochu zmierňovala hmla. Hlboko pod ním sa črtali vrcholky borovíc. Nemohol cúvnuť, nemŕtvi už stáli za ním a krok po kroku sa blížili. Vietor spieval svoje kvílivé piesne, zatiaľ čo sa smrtiaci polkruh sťahoval okolo Tibora ako konopná slučka okolo krku odsúdenca na šibenici. Na horizonte sa zablyslo a potom silno zahrmelo. Tibor sa otočil k nemŕtvym chrbtom a skočil zo skaly do priepasti.

Letel vzduchom doprevádzaný kvapkami vody. Zopárkrát ho otočilo. Vetvy borovíc jeho pád trochu pribrzdili. Tibor dopadol na lesnú cestu do blata a napichol sa na ostrý zahnívajúci kmeň stromu, na ktorom sa už stihli podpísať červotoče. Mokré mazľavé drevo mu preniklo medzi rebrá do mäsa ako nôž do masla. Prešlo mu pľúcami a vyšlo z chrbta tesne pod pravou lopatkou. Vyzeral, že je mŕtvy...

Vysoká postava v bielom plášti s veľkou kapucňou na hlave sa tmolila lesom. Neznámy zišiel na lesnú blatistú cestu. Ako fantóm blížil sa k nič netušiacemu Tiborovi.

Tibora opustili všetky sily, nevnímal už ani bolesť, ktorá mu prechádzala telom - upadol do bezvedomia.

Pätica bosoriek ešte zďaleka neskončila svoj strašidelný rituál. Vyvolali temné sily a chceli viac. Tiborovi patril tento cintorín, no dole v lese bol ešte jeden, o ktorom nikto nevedel. Bol starý najmenej dvesto rokov. Náhrobné kamene a kamenné kríže vytŕčali tu a tam medzi stromami. Vôňa krvi vytekajúcej z Tibora privolala ďalších nemŕtvych.

Postava v bielom sa sklonila nad nevládnym telom a spoza dlhého plášťa vytiahla kožené vrecko. Neznámy si sňal kapucňu a dal sa do práce. Bol to liečiteľ, a nie hocijaký, najlepší z najlepších vo svojom odbore. Jednooký cigán vedel využívať bielu mágiu rovnako dobre ako čiernu. Položil Tibora na zem a strčil mu prášok z koženého vrecka hlboko do rany. Ten odrazu otvoril oči a uvidel počerného starca s páskou cez oko. K dvojici sa blížili cez hustý tmavý les nemŕtve monštrá. Prebíjali sa cez kry a ihličnany. Nič ich nemohlo zastaviť.

Nebol čas na zbytočné a zdĺhavé vysvetľovanie. Tibor a Jednooký museli ísť ďalej niekam do bezpečia. Medzitým prestalo pršať a na cestu teraz dopadal mesačný svit. Divoký vietor hore vo výškach odvial búrkové mračná. Dvojica sa nedostala ďaleko. Oproti nim kráčal prvý zombie. Ústa mal doširoka otvorené a v nich odporné, strach naháňajúce, sivé tesáky. Jeho mŕtvolný výraz dotvárali vypleštené biele oči. Celá hlava mu akosi neprirodzene visela stranou. Vďaka zlomenej nohe, ktorú za sebou ťahal, sa pohyboval ťarbavo ale stále odhodlane. Dvojica zastala nejakých dvadsať metrov pred mrmlajúcim chrčiacim tvorom.

Jednooký vytiahol plazmové delo... alebo nie? Vytiahol stredovekú kušu a podal ju zázračne zotavenému spoločníkovi. On sám zobral do ruky veľkú dvojsečnú striebornú sekeru, ktorú doteraz schovával pod bielym plášťom. Tibor zamieril, no starý cigán mu rukou zložil zbraň. Mal pravdu, o malú chvíľu sa objavili ďalší nepriatelia, pohybujúci sa sťa jedno telo. Až teraz Tiborovi povolil streľbu. Tibor zameral a vystrelil. Krátky šíp sa zaryl prvému nemŕtvemu rovno medzi biele oči. Hnilá hlava explodovala ako keď blesk udrie do stromu, v ňom sa všetky tekutiny v zlomku sekundy zmenia na pary a veľký tlak trhá silné drevo. Kusy hlavy sa rozleteli a zasiahli ďalšie monštrá naokolo. Tie začali horieť. Tibor už nemal ďalší šíp. Teraz bol na rade Jednooký. Rozbehol sa medzi zvyšných zombie a ťal do nich celou silou. Pod ťažkou sekerou sa nemŕtve telá priam rozpadali. Nepriateľov bolo však veľa. Celkom pokryli Jednookého a ten sa pod ich váhou zrútil na zem. Tiborovi sa opäť šialene rozbúchalo srdce. Nemohol nič, len dať sa na útek. Pustil kušu ( mal nepekný zvyk odhadzovať zbrane, takto sa totiž pripravil aj o svoj revolver a brokovnicu).

Utekal hore po blatistej lesnej cestičke. Po desiatich minútach preskakovania mlák a vyhýbania sa ostrým kameňom trčiacim zo zeme, dobehol až na príjazdovú cestu, kde mal odstavenú svoju škodu 120. Tibor nastúpil do auta a rýchlo naštartoval. Do mesta sa mohol dostať len cez diaľnicu. Ruky sa mu triasli a premietal si v hlave uplynulé udalosti. Hodil letmý pohľad do vnútorného spätného zrkadla - na zadnom sedadle bola postava v bielom. Tibor prudko zabrzdil, až auto spravilo hodinky na klzkej diaľnici. Postava si dala dolu bielu kapucňu. Bol to Jednooký, ale mal akúsi sivkastú farbu pleti. Divoko sa usmieval a kýval sa zo strany na stranu. Bol z neho zombie.

Michal Kováčik