***KEĎ MOTYKA VYSTRELÍ***

/ Sľúbené literárne pokusy Jana a Peťa, ktorí by vám mohli ísť príkladom v prezentovaní sa. Tak smelo do čítania ... /

Tajomstvo noci

Bola streda, 4. augusta asi 22.55 a ja som bol na konci sídliska za kamarátkou odniesť jej kazety obľúbenej skupiny. Nestihol som „bričku“ a na „nočák“ sa mi nechcelo čakať, tak som sa vybral po vlastných, pešo naprieč sídliskom.

Po pár krokoch som zabočil smerom k Hornádu. Kráčal som pomalým krokom po hrádzi a vnímal atmosféru toho ticha. Načúval som spievaniu cvrčkov a hukotu rieky. Vietor si pískal pomedzi listy nočnú uspávanku. Oproti mne sa občas objavovali dvojice...možno zaľúbené páry, ktoré sa držali za ruky. Možno medzi nimi bol pár, ktorý mal akési zaškrípanie vo vzťahu a vzájomným pochopením a toleranciou si to chceli vyriešiť. Zahľadel som sa na žlté hviezdy, ktorých bolo na každom paneláku či bloku stále dosť, no postupne jedna po druhej zhasínali. Každá z nich rozprávala iný príbeh, ktorí približoval životy ľudí cudzincovi, ktorý vedel pozorne počúvať.

Na schodoch pri bráne, okolo ktorej som prechádzal, sedeli ľudia, ktorým sa ich život asi nepáčil, a nemali odvahu spáchať samovraždu. Nadávali na všetko a na každého a potrebu svojho mozgu zabezpečovali jednou dávkou nikotínu za druhou. Ďalšiu skupinku rebelov, ktorí ani nevedia, prečo rebelmi vôbec sú, som zhliadol pred jednou základnou školou. Stretával som ich tam aj skôr, ale stále ma udivuje, prečo poškoláci, flákači, výtržníci a odpad spoločnosti si dáva stretnutie pred vzdelávacou inštitúciou. Čo ich tam tak ťahá? Žeby hlad po vedomostiach? Potom zistíte, že ,,základka,, je osvetlené a verejne známe miesto v širokom okolí. No a na dôvažok som tam policajtov jakživ nevidel, pokiaľ nepočítam voľby do štátnych orgánov. Želám im, nech na nich doľahne aspoň štipka toho legendárneho ducha školy. Človek, idúci sám po slabo osvetlenom chodníku, sa často stáva ľahkým terčom zlodejov alebo ľudí, ktorým bolo ublížené, a tak teraz ubližujú oni. Rodičia stále opakujú svojim deťom, že majú byť do zotmenia doma, lebo ich zmláti nejaký vagabund alebo okradne zlodej. Čiastočne majú pravdu a veľmi sa o svojich potomkov boja. Je to však len jedna strana mince. Tá druhá je tajomnosti tmy, ktorá odhaľuje inú tvár sveta. Tá černota niekedy odkrýva tú časť osobnosti človeka, ktorú sa denné svetlo snaží zakryť...

Zrazu som počul hlasnú výmenu názorov z bytu na druhom poschodí a vtom mi napadlo, či by tí dvaja to isté kričali na seba, keby neboli presvedčení, že ich nikto nepočuje, že každý je už v ríši snov. Poniektorí by určite to isté nepovedali za denného svetla. Predsa cez deň má každý plno práce. Ako docieliť, aby bol ešte bohatší, úspešnejší...

V diaľke som zazrel štvorček, ktorý v pravidelných časových úsekoch menil farby. Je to asi na piatom poschodí vo vežiaku, pár metrov odo mňa. Asi hlava rodiny pozerá záznam z futbalu alebo nejaký film označený osemnástkou a smutnou tváričkou v pravom hornom rohu obrazovky. Pravdepodobne má pri nohe fľašu piva a „čumí“ do debny. Namiesto toho, aby sa venoval radovánkam života so svojou láskou, alebo sa vyspal do práce, radšej príde s alkoholom v krvi domov, sadne do kresla a pozerá na rýchlo blikajúce svetelné body vytvárajúce obraz. Ups! Skoro som zakopol o skalu, ktorú som stretol počas mojej prechádzky. Ako tak naberám rovnováhu, všímam si bezdomovca pri smetnom kontajneri. Asi hľadá nejaký nocľah, kde by sa mohol uložiť pokiaľ nevyjde slnko a trochu sa neoteplí. Niekde hlboko v duši mám strach okolo neho prejsť a moje nohy si vyberajú čo najväčšiu obchádzku. Vyzerá otrasne. Roztrhané šaty a dlhá brada. Niežeby som nikdy nevidel bezdomovca , ale takého, ktorému chýbal zmysel života v očiach, ešte nie. Prejdem okolo neho a keď sa rýchlymi krokmi vzďaľujem, niečo sa vo mne ozve... „STOJ!“ Znovu chceš porušiť svoje hodnoty a pravidlá, ktoré si sľúbil dodržiavať pred sebou samým?! - zaznelo mi hlboko v duši. Otočil som sa a zapracovalo mi najviac svalov na tvári – usmial som sa na neznámeho pána. Pozrel sa na mňa a vyzeral, akoby práve uvidel ducha. Jeho pery sa pohli a snažili sa vylúdiť úsmev. Otočil som sa a pobral sa ďalej. V mysli mi začali blúdiť myšlienky.

Urobil som správne? Nemal som si ho radšej nevšímať a neposlúchnuť svoje svedomie - svoj vnútorný hlas? Možno si o mne pomyslel, že som určite hlupák. Tak toto si môžem len domýšľať, a preto som ich zavrhol. Podľa mňa som urobil správnu vec. Ten pán mal smútok v očiach a myslím, že som ho aspoň trochu potešil. Možno sa naňho dlho nikto neusmial a možno mu to chýbalo. To sa už však nedozviem...a zostane to tajomstvom tej noci.

V to ráno som vstal pravou nohou, a tak ma čakal celkom obyčajný deň, ktorý sa však zmenil na cenný list knihy života...

Keď som zaspával, preberal som si svoje činy odznova a mal som v duši taký dobrý pocit. Podarilo sa mi možno niekoho potešiť a ja som sa stal o trošku lepším človekom.

Janko      

Túžba

Také nevinné sú oči tvoje,
vždy rozbúchajú srdce moje.
Pozerať sa do nich veľmi chcem,
čo ťa trápi, z nich vyčítať viem.

Tvoje pery tak prenikavo mozog mi dráždia,
myšlienky sa mi v hlave vraždia.
Dotknúť sa tvojich úst jemne len
je každú noc môj sen.

Peťo      

/Čo vy na to ? Zaujímavé, však ? Už ste sa usmiali na neznámeho ? Alebo nebodaj na neznámu ? Vraždili sa vám už myšlienky v hlave ? Nuž, musím povedať, že Janko s Peťom podali pekný výkon./