***BLÁZNOV ŠUFLÍK***
Súťaž
Tento príbeh je odkazom...
Všetko sa to začalo televíznou súťažou, ktorá ponúkala za splnenie úlohy dva milióny korún. Skrátka ... potreboval som peniaze na nový mobil, dievčatá, splatenie dlhov a... veď to poznáte. Navyše som sa s kamarátom – pozdravujem ťa Martin – stavil o liter, že sa tam prihlásim... Nemohol som ani spávať, až prišiel ten deň D. Moju trému pred kamerou zvyšoval ten odporný moderátor. V jednom kuse sa na mňa škeril a ja som už mal chuť mu niečo povedať. Ale k veci. Išlo o to, stráviť jednu noc v nejakom veľkom dome uprostred cintorína. Túžba po peniazoch bola taká silná, že som ostatné ani nevnímal. Ľudia z telky ma vyzbrojili baterkou, brokovnicou, urobili mi EKG - hoci som nechápal prečo, ale netrápilo ma to - a popriali mi veľa šťastia. Autom ma odviezli na miesto diania. Vysadili ma pred veľkou zamrežovanou bránou starého cintorína.
Bola studená hmlistá a bezmesačná noc. Ani som sa nenazdal a auto bolo preč. Zablyslo sa a udrel hrom - začínala sa búrka. Cintorín na mňa pôsobil hrozivo a tajomne. Šiel som k domu. Za sebou som počul kroky, no bál som sa otočiť. Zrýchlil som chôdzu a v ruke pevne zvieral baterku. Keď som už stál pri dverách, povedal som si, že ľudia z telky budú robiť všetko preto, aby ma vydesili. Otočil som sa teda a čakal nejakú potvoru. No nikto za mnou nestál. Bol som si istý, že tie kroky som počul, naozaj. Dvere sa s vrzgotom otvorili a ja som vstúpil dovnútra. Baterkou som svietil na steny a hľadal som nástrahy. Omietka bola miestami opadaná a takmer všetko pokrývali pavučiny. Po chrbte mi začali behať zimomriavky. Okenné sklá nahrádzali dosky a plieskajúce okenice, ktoré robili väčší rámus ako môj sused na bicích nástrojoch. Kdesi vonku zahúkala sova v súzvuku s úderom hromu. Opäť sa zablyslo a na sekundu osvetlilo celú predsieň starého domu. Keď som sa spamätal, uvedomil som si, že mi čosi zo stropu kvapká na hlavu. Svetlo mojej baterky preťalo tmu a ukázalo mi veľkú škvrnu purpurovej farby. Vtom na poschodí zaznel zlovestný smiech. Taký hlasný a prenikavý až mi trhal dušu z tela. Potom stíchol a ja som sa rozbehol k dverám. Vybehol som von a bežal až k zamrežovanej bráne cintorína. Pri nej som zastal a spomenul si na stávku s Martinom a na dva melóny odmeny za noc strávenú v dome. Vtedy som si spomenul aj na brokovnicu, čo som dostal od ľudí z telky. Vytiahol som ju teda z batoha a začal si ju obzerať. Tam, uprostred starých hrobov, som začal počítať broky. Bolo ich sedem - šťastné číslo. Premočený od dažďa a s neľudským výrazom v tvári som už druhýkrát vstúpil do domu. V pravej ruke tri a pol kila vážiaca zbraň a v tej druhej halogénová baterka. Odhodlaný čeliť akémukoľvek nebezpečenstvu, stál som tam a čakal na ďalšie zvuky. Ale nič sa neozývalo. Pohol som sa k schodom. Hoci som kráčal opatrne, schody pod mojou váhou žalostne kvílili. Nebola to jediná vec, čo v dome zakvílila. Asi meter nado mnou preletela biela plachta. Popritom si veselo kvílila. Ani mi nenapadlo, že to mohol byť duch. Obzrel som sa a plachta bola preč. Na poschodí som zacítil vôňu tabaku.
Ako sa tak rozhliadam, zakopnem o stôl. Na stole ležala sviečka. Zapálil som ju a uvidel pod ňou papierik. Zodvihol som ho a začal čítať: Ak chceš túto noc prežiť, nesmieš zaspať. Choď na cintorín k náhrobku s veľkým anjelom. Tam nájdeš ďalší odkaz. Behom minúty som sa už prechádzal medzi hrobmi a hľadal veľkého anjela. Intenzita dažďa zoslabla, až úplne prestalo pršať.
Napriek tomu, hmla bola ešte stále hustá. Pošmykol som sa na mokrej tráve a padol tvárou do blata. Pomaly som dvíhal zrak na veľkého anjela, ktorý sa týčil nado mnou.
Pod anjelovými nohami ležala kovová škatuľa. Zodvihol som ju a otvoril. Bol v nej papierik. Odkaz bol tentokrát napísaný krvou. Písmo bolo rozmazané, ale ešte stále čitateľné. Stálo na ňom: Ak čítaš tento list, znamená to, že si bol v dome a našiel si sviečku. Tú sviečku ešte budeš potrebovať. Vráť sa do domu, zober ju a prines k starej kôlni. Tam sa dozvieš, čo ďalej... cestou som rozmýšľal o mnohých veciach: vôňa tabaku, záhadný smiech, kvílivá plachta. Nuž... Sviečka ešte horela. Chytil som ju a odniesol ku kôlni. Na dverách kôlne ma čakal (a ja som to čakal tiež) znova list. Písalo sa v ňom: Si blízko cieľa. V kôlni ulož sviečku tam, kde patrí. Veľa šťastia! Tam, kde patrí? Ako to do čerta mám vedieť? Dobre no..
Kôlňa nebola zamknutá, vstúpil som teda dnu. Na zemi stáli štyri sviečky. Jeden podstavec bol však prázdny. Sem som zasadil tú moju , ktorá medzičasom zhasla. Teraz tam stálo päť sviečok ktoré svojím rozostavením tvorili pentagram. Už ani neviem prečo, ale zapálil som ich. Opustil som kôlňu a pocítil, že sa podo mnou trasie zem. Bolo len pol jednej v noci - ešte nemohol byť koniec...
Stúpil som na niečo mäkké. Hýbalo sa mi to pod topánkou... Bola to kostnatá ruka. Obzrel som sa po cintoríne. Zovšadiaľ sa drali na zemský povrch akési bytosti. Bolo ich veľmi veľa. Niektorým chýbali končatiny a ledva sa vliekli, pričom si vkuse niečo mrmlali. Siaham po puške a rýchlo ju nabíjam brokmi. Jedna postava sa vynorila priamo pred mojím nosom. Sánka jej visela na koži až po hruď. Zombie ku mne natiahol ruky a divne sa zachechtal. Vykríkol som od ľaku a stlačil spúšť na brokovnici. Ozval sa výstrel a spätný náraz ma odhodil rovno do náručia inej živej mŕtvoly, ktorá stála za mnou. Rýchlo som sa vzpriamil. Ten prvý zombie mal dieru v bruchu a ja už len šesť kusov munície. Nemŕtvi boli síce ťarbaví, ale disponovali veľkou silou. Zistil som to podľa toho, že niektorí odvaľovali tie ťažké náhrobky jednou rukou... A to už je čo povedať! Jedno mi bolo jasné: Toto už nemohli byť filmové triky! Polorozpadnutí zombie ma obkľúčili. Brokovnicou som si prestrelil východ zo sťahujúceho sa kruhu polorozpadnutých tiel. Preskakujem spadnutého zlosyna a trielim sa skryť do domu.
Dvere som zatarasil nočným stolíkom, hoci som vedel, že mi to aj tak bude na h....Vybehol som hore a otvoril príklop vedúci do podkrovia. Podlahu pokrývala slama a ja som sa predral pavučinami. Na moje veľké prekvapenie som v rohu miestnosti našiel písací stroj. Bol funkčný. Pod ním ležalo pár hárkov kancelárskeho papiera. Do stroja som vopchal prvý list a začal písať. Píšem a píšem.... tri písmená za sekundu .... píšem odkaz.... možno pre Multipas, možno pre... Práve som napísal túto vetu... Panebože, už sú tu. Počujem ich monotónne mrmlanie. Nadvihujú príklop. Vystrieľal som už všetky náboje... Čo len teraz budem robiť?
Zhasla mi baterka.... prepáčte mi za prav opis a chybnu interpunkciu- je to narýchlo a ------------
Michal