***BLÁZNOV ŠUFLÍK***

/Ako tradične táto rubrika patrí Mišovi Kováčikovi/

Z poznámok Andreja Horu

Pršalo. Vysokoškolskí študenti sedeli v posluchárni. Niektorí si znudene podopierali hlavy, iní spali alebo boli myšlienkami už dávno doma. Prednášku viedol monotónnym hlasom starý Ján Hora, profesor filozofie. Bol to starý a múdry profesor s bielou briadkou a okuliarmi na čítanie. Nosil vždy tie isté tesilové nohavice s pukmi, ktoré mu boli trochu krátke a odhaľovali zaštopkané ponožky. Mal jedno šedé sako a skoro v každej vete, ktorú vyslovil, sa objavilo slovíčko „no“. Možno aj preto si vyslúžil medzi študentmi prezývku „divný Janko“, s ktorou sa všetci už dávno stretli v histórii slovenskej literatúry.

Dnešná prednáška sa týkala témy: Čo očakávate od budúceho tisícročia? Veľmi zaujímavá téma, hlavne pre človeka, ktorý môže byť rád, že sa vôbec dožil súčasného letopočtu. Teda, mám na mysli rok, ktorý práve žijeme. Rok 2005. Avšak profesorovi Horovi sa pri tejto otázke vynáralo veľa predstáv, o ktorých dokázal hovoriť dlhé hodiny, bez ohľadu na to, či ho niekto počúva. Lenže medzi ospalými študentmi sedel aj profesorov bystrý synovec Andrej Hora. Ten si, na rozdiel od ostatných, robil aj poznámky a sústredene pozoroval svojho šedivého strýka, ako sa snaží dnešnej skazenej mládeži aspoň trochu priblížiť problematiku nasledujúceho tisícročia. Komusi v poslednom rade pri dverách zazvonil mobilný telefón. Študentka sa ospravedlnila a s mobilom v ruke vybehla von z posluchárne. Profesor sa neobťažoval žiadnymi poznámkami, len pokojne pokračoval v prednáške.

„No, to bolo tak, ľudia si predstavovali, že v roku dvetisíc už budú chodiť po Marse... a vidíte, zatiaľ máme len pár fotografií a pár pekných predstáv o kolonizácii.“ „Stále chodíme po Zemi a dochádzajú nám zdroje nerastných surovín.“ „Nerastné suroviny... a to nie je všetko!“ „No predstavte si zhruba deväť miliárd ľudí, ktorí sa chcú každý deň najesť, napiť, čisto sa obliecť, ísť do práce a zarábať peniaze... ale dokedy?“ „Myslíte si, že o tisíc rokov sa budeme mať lepšie?“ „Odpoveď je jednoznačne negatívneho charakteru... a to vám, milé deti, hovorí najoptimistickejší optimista... no veď ma poznáte...“ Ján Hora sa teraz zadíval na miesta, kde by mali sedieť študenti, avšak stoličky boli prázdne. Až na tú, na ktorej sedel Andrej a so založenými rukami krútil hlavou. „Strýko, hodina sa skončila už pred pätnástimi minútami.“ Profesor sa usmial. „No tak poďme na obed.“

Školský bufet bol veľký. Pripomínal skôr malú reštauráciu. Profesori dostávali k výplate aj špeciálne kupóny, ktoré platili len tu a dalo sa za ne kúpiť chutné jedlo. To nakoniec využil aj Ján Hora, keď jedným kupónom platil za bryndzové halušky pre seba a svojho synovca. „Vieš si predstaviť absolútny extrém, strýko?“ „Čože, čo to hovoríš? S plnými ústami sa nerozpráva, nič ti nerozumiem.“ Andrej teraz s námahou prehltol. „Vieš, si predstaviť čo asi bude o tých tisíc rokov?“ „No, možno vedci vynájdu zázračné cukríky, ktoré keď zješ, už nikdy na nič neochorieš. Možno už zákrok u zubára nebude bolieť, možno vynájdu hodinky so zabudovaným laserom, možno budú klonovať pekné ženy a ty si ich potom budeš môcť kúpiť v obchode... možno, ja neviem.“ Starec poskytol vyčerpávajúcu odpoveď a odpil si z malinovky. „V posluchárni si tesne po zvonení načal akýsi katastrofický scenár...“ „Hm, no tak to mi nehovor, že si to nevieš predstaviť sám. Od nového roku bude zas všetko drahšie, predstav si čo bude o desať rokov a čo za sto. A k tomu si primysli teroristov, prírodné katastrofy, globálne otepľovanie, preľudnené mestá a všetky tie hlúpe reality šou a pornočasopisy... o internete nehovoriac, to všetko ľudí kazí a demoralizuje. Ľudia chcú byť moderní, no vracajú sa k opiciam a trilobitom. Nič tu nakoniec neostane, čo by ťa viedlo k duchovnému rastu. Predtým žili dospelí vo svete detí, dnes už je to naopak, deti žijú vo svete dospelých, a to nie je správne. Všetko je naopak. Muži chcú byť ženami a ženy mužmi a bohatí sa budú mať vždy dobre a budú utláčať chudobných. Aj v Biblii je napísané, že nikdy nebude rovnosť medzi ľuďmi, ale to by asi vládla svetu anarchia, a to už radšej môžeš veriť svedkom Jehovovým, ale to radšej nie. Zatiaľ svetu vládnu sex a peniaze, uvidíme, čo bude ďalej.“ Divný Janko si opäť odpil z malinovky a nechal užasnutého Andreja písať si poznámky. „Z toho vyplýva, že ty od budúceho tisícročia nečakáš nič dobré?“ spýtal sa polosmutným hlasom Andrej. „Pravda je vo hviezdach a ja nie som žiadny Nostradamus,“ povedal filozof a vstal od stola. „Ešte musím niečo vybaviť, nehnevaj sa Andrej.“ Starec sa odškintal ku dverám a opustil školský bufet. Andrej sedel za stolom, hľadel do prázdneho taniera a premýšľal o slovách, ktoré si pred malou chvíľou vypočul a ešte ich všetky nestihol uložiť do príslušných priečinkov vo svojej hlave.

V noci sa Andrejovi sníval škaredý sen. Ocitol sa v mŕtvom meste. Bola noc a obloha mala fialový nádych. Vietor sa pohrával s útržkami novín a mikroténových vrecúšok, ktoré vynášal do výšky a krútil ich do strán. Všade vládlo až nepríjemné ticho a hrozivú atmosféru dokresľoval fakt, že Andrej je v mŕtvom meste úplne sám a je mu zima. Odrazu sa však z postranných uličiek vyrútil dav nahých bežcov. Muži a ženy, starí i mladí, tí všetci boli celkom vyzlečení a potetovaní divnými znakmi. Andrej sa dal do behu. Ľudia kričali a bežali za ním. Sťahovali sa okolo neho ako konopná slučka na krku odsúdenca. Andrej zbadal po pravej strane otvorené dvere do nejakej budovy. Nerozmýšľal, vbehol dnu a zatvoril za sebou. Ocitol sa v sterilnom prostredí. Všetko bolo snehobiele a silné svetlo mu šlo vypáliť oči. Nezastavoval sa, bežal ďalej. Náhle však zakopol o porcelánový stolík a padol na chladnú zem, páchnucu po dezinfekčnom prostriedku. Stolík sa rozbil a črepiny sa rozleteli po miestnosti. Telom mu prešla silná bolesť. Odo dverí, do ktorých vbehol, sa ozýval krik, boli blízko a šli si po neho. Andrej vstal a dal sa hore plastovými schodmi. Zdalo sa mu, že má veľmi ťažké nohy a sily ho opúšťajú. Akoby bežal po pás vo vode a schody nemali konca-kraja. Nakoniec sa však dostal až na strechu budovy. Naskytol sa mu priam apokalyptický obraz. Vysoké budovy sa tiahli až po horizont a potom ešte ďalej. Dole medzi nimi sa tlačili davy nahých bežcov a skandovali heslá, ktorým nerozumel. Obloha horela fialovoružovým plameňom a vietor spieval svoje kvílivé piesne. Andrej uvidel o múrik strechy opretú ostreľovačskú pušku so zameriavačom. Chytil ju do rúk a pripravil na streľbu. Pozrel sa do zameriavača, hlaveň mierila do davu. Na svoje prekvapenie spoznal medzi ľuďmi svojich známych, spolužiakov a spolužiačky, tí všetci sa tlačili okolo budovy a vnucovali Andrejovi svoj názor rytmickým skandovaním. Nedokázal stlačiť spúšť, nedokázal ublížiť ľuďom. Časť davu sa už dostala na strechu. Zazvonil mobil. Andrej sa zľakol, potom zložil pušku a začal si prehľadávať vrecká. Nič. A mobil stále vyzváňal a on ho zreteľne počul. Bol unavený. Zatmelo sa mu pred očami a on sa prebudil doma, vo svojej posteli. Spotený sa pozrel na skrinku. Okrem ticho stojaceho prázdneho pohára sa tam vrtel a pípal jeho mobilný telefón. Bol to budík a oznamoval šesť hodín ráno- Andrej ho vypol- bol čas ísť do školy.

Andrej bol v ten deň ako námesačný. Stále myslel na sen, čo sa mu zdal nadránom. Chcel sa stretnúť so strýkom a povedať mu o ňom. No musel sedieť na hodinách a dávať pozor. Nemohol sa sústrediť. Najhoršie boli matematika a chémia. Čísla sa mu na papieri zlievali a vytvárali obrazce, ktoré nevidia možno ani dyslektici. No Andrej v nich spoznal známe tetovanie, proroctvo budúceho tisícročia, teraz ho videl zreteľne, nie ako na svojom nočnom výlete. Všetky čísla v Andrejovom zošite sa zliali do jediného štvorčíslia. 3001.

Túto cifru nevedel z hlavy vyhnať, až kým nestretol strýka Jána. Jeho hodina skončila tým, že dal za domácu úlohu napísať referát o danej téme, ktorou sa zaoberal minulú a aj tú dnešnú hodinu. Možno chcel zistiť, či jeho prednášku počúval aj niekto iný ako Andrej. Jeho synovcovi sa to hodilo. Andrej sa v ten deň strýkovi s ničím nezdôveril. Rozhodol sa, že mu všetko rozpovie formou pútavého referátu.

Prišiel domov a mal pred sebou, ako vysokoškolský študent, štyri voľné dni. Mal dosť času oddýchnuť si a popritom hodiť na papier zopár svojich myšlienok. Sadol si k počítaču, mama mu priniesla bábovku a šálku teplého kakaa. Malá sestra sa hrala vonku s ostatnými deťmi, mama sa po chvíli dala do žehlenia posteľného prádla, otec bol v práci, vládol zdanlivý pokoj a mier. Svietilo slnko a bolo príjemne. Andreja to lákalo ísť von s jednou z množstva svojich kamarátok, ale odolal pokušeniu a dal sa do písania referátu.

„Andrej Hora, Čo očakávam od budúceho tisícročia.“ Hovoril si sám pre seba polohlasom a odpil si z kakaa, pričom si trochu popálil peru. V tom momente ho zrejme kopla múza, pretože sa pekne rozpísal.

Ľudia dokázali za pomerne krátky čas vynájsť veľa užitočných vecí. Za sto rokov dokázali prejsť od vynálezu žiarovky až po laserový lúč. A čo by dokázali za tisíc rokov? Pri súčasných vedomostiach desať ráz toľko užitočných vecí. Niekto by si možno bol myslel, že tu už naozaj všetko bolo a nič nové nepríde. Ja si však myslím, že ľudstvo sa za tisíc rokov pohne o poriadny kus vpred. A prapravnúčatá mojich prapravnúčat budú využívať technológie, o akých sa nám nikdy ani nesnívalo. Predpokladám, že pri dnešnom znečisťovaní našej matičky Zeme budú ľudia nútení zakrátko ju opustiť. Vedci uvažujú o kolonizácii Marsu. To nie je zlý nápad. Pri nasadení správnych rastlín by sa za niekoľko rokov mohla vytvoriť na Marse pre nás prijateľná atmosféra. Predstavujem si obrovský vesmírny koráb, letiaci k tejto Zemi takej podobnej planéte, na ktorého palube by boli všetky druhy zvierat, ľudia všetkých národov by vytvorili jeden veľký kozmopolitný štát. Predstavme si americký kontinent. Je najmladší a najvyspelejší. Aký by bol asi Mars? Osídlený ľuďmi schopnými čo najšetrnejšie využívať všetko, čo poskytne jeho pôda. Mohli by začať odznova. Títo ľudia by už nemuseli robiť chyby spôsobené ich predkami. Planétu Zem by nechali oddýchnuť. Trvalo by dlho, kým by sa spamätala, no iste by sa jej to podarilo. To je pekná vízia. Možno sa k nej ľudstvo raz priblíži. A teraz tá zlá. Predstavme si situáciu, keď už nebudú na Zemi žiadne zdroje fosílnych palív. Ľadovce sa roztopia a zaplaví sa časť zemského povrchu. Striedanie ročných období akoby už zahrňovalo len horúce leto a treskúcu zimu. Elektrina, teplo a pitná voda budú mať cenu zlata. Ľudia si budú závidieť a budú vznikať pouličné gangy, ktoré sa budú navzájom zabíjať a okrádať a popri tom ubližovať aj nevinným. Ostane len hŕstka tých, ktorým ešte niečo budú hovoriť základné zásady morálky. No aj v tomto prípade by som očakával konflikty a rozbroje. Na svete bolo, je, aj bude veľa utrpenia a ľudia si to zakaždým budú ešte strpčovať. Tento bod ostane nemenný, avšak je len na nás, ktorú cestu si zvolíme.

Andrej teraz na svojej tlačiarni vytlačil tento text a strčil ho do obalu z tvrdého recyklovaného papiera. Bol spokojný z dobre vykonanej práce a už teraz sa tešil na strýkovu odozvu. Žiadnu kritiku si však od strýka nevypočul. A ani jeho spolužiaci. Starý profesor umrel na infarkt.

Budúcnosť je nepredvídateľná, preto ak chceme byť šťastní, radujme sa z prítomnosti a prijmime všetko zlé aj dobré, čo nás čaká na ceste naším životom.

Michal Kováčik