Študentský časopis Strednej priemyselnej školy elektrotechnickej v Košiciach
casopis@spseke.sk
7. číslo, január 2007

***KEĎ MOTYKA VYSTRELÍ***

Úžasná Plochozem

Ankh-Morporok – najväčšie plochozemské mesto, miesto, kde sa zatuchnutý vzduch rozkládajúcich zvieracích mŕtvol a rieka Ankh, od nečistôt hustá ako puding, pokladajú za znaky civilizácie.

Plochozemské slnko sa vytratilo z oblohy už pred dobrou hodinou, no jeho svetlu to v dôsledku silného magického poľa trvá o niečo dlhšie. Spomaľuje ho totiž natoľko, že sa po celej krajine doslova rozlieva ako závoj svetla a rovnako pomaly sa s príchodom noci odkráda kade-ľahšie.

V noci je Ankh-Morporok, až na sem-tam sa ozývajúce srdcervúce výkriky, tiché. Avšak rozhodne nie je mŕtve. Rôzni vykrádači, výpalníci, nájomní vrahovia a im podobná sorta sa preberá k životu a náhodným okoloidúcim slušne vysvetlia, že z niečoho vyžiť musia, a preto ak im dobrovoľne neodovzdajú svoje celoživotné úspory, zoberú si ich tak či tak, ale oni už pri tom nebudú.

Existuje však osoba, ktorá sa okradnúť nedá. A táto konkrétna osoba sa práve teraz prechádza po temných uliciach Ankh-Morporku. Je zahalená do čierneho plášťa s čiernou kapucňou a agrárnym výdobytkom v ruke. Jediné, kto si ju všimli, boli mačky posedávajúce na múroch. Bedlivo ju sledovali, až zašla za roh a oni sa mohli venovať svojím mačacím záležitostiam.

Zastala pred malými dverami a svojou kostnatou rukou na ne zaklopala. O niekoľko sekúnd nato už vo dverách stál nízky tučný chlapík a neveriacky na ňu hľadel.

„Fíha! Teda, poviem vám, váš kostým Smrťa je naozaj vierohodný.“

Dôvod, prečo to povedal, bol ten, že za jeho chrbtom sa konal maškarný večierok. Preto mu ani nenapadlo, že by pred ním mohol stáť skutočný Smrť. Ale bol to on, odhodlaný zabaviť sa.

VĎAKA, prehovoril hlasom oloveného potrubia. MôŽEM VSTÚPIŤ?

„Ale iste! Len poďte ďalej a bavte sa!“

POKÚSIM SA.

Tej poslednej poznámke nerozumel, no čosi mu vravelo, že by nechcel zistiť jej pravý význam.

Treba podotknúť, že plochozemský Smrť je iný, než tí ostatní. Tak v prvom rade je to zarytý tradicionalista; zatiaľ čo Smrťovia v ostatných univerzách používajú kosačky, tento Smrť sa ešte stále spolieha na svoj kosák, ktorý si každé ráno s pôžitkom naostrí. A navyše (či skôr predovšetkým) ho trápi život ľudí. Ako prežívajú deň? Ako jedia? Ako sa zabávajú? To sa práve snažil objasniť.

Vzduch v miestnosti bol zatuchnutý a ťažký, no v porovnaní s tým, čo bolo vonku, to bola vôňa jari. Atmosféru dotvárali rôzne sviece a fakle. Všetky tieto vnemy prechádzali skrz neho bez akejkoľvek odozvy. Je predsa Smrť, takže sa nie je čomu diviť. Keďže sa však pokúšal zistiť zmysel všetkého naokolo, snažil sa pôsobiť prívetivo a priateľsky. S jeho kostnatou tvárou mu to však spôsobovalo značné problémy.

„Ahoj fešák! Máš štýlový oblek,“ ozvala sa k nemu akási žena.

Smrť síce celkom nerozumel ľudským zvyklostiam, ale keďže ich sledoval už niekoľko storočí, vedel o najmodernejších spoločenských trendoch azda ešte skôr, než ľudia samotní. A vďaka tomu sa mohol ozvať spôsobom jej vlastným.

ANI TY NEVYZERÁŠ ZLE, prisvedčil. Pravda, jeho hlas pripomínal cintorín, žene to však očividne zaimponovalo.

„Ale, pozrime že sa! Dokonca aj hlas máš ako Smrť.“

TO VIEŠ, KEĎ CELÉ STÁROČIA ODVÁDZAŠ DUŠE MŔTVYCH NA DRUHÚ STRANU, PRISPôSOBÍŠ SA.

„Zaujímavé. Ako dlho si sa pripravoval na tak dokonalé napodobnenie Smrťa?“

VY ĽUDIA BY STE POVEDALI, ŽE OD NARODENIA, LENŽE JA SOM SA NIKDY NENARODIL. JA NEŽIJEM, doložil.

„Fantastické! Z teba by kľudne mohol byť herec.“ Na chvíľu sa odmlčala. „Už musím ísť. Čau!“ dopovedala a vytratila sa do ulíc.

TAKTO SA BAVIA ĽUDIA? spýtal sa sám seba.

Počas dvoch hodín sa „zabavil“ s ďalšími deviatimi. Medzi nimi bol napríklad najvyšší šéf Cechu zlodejov, ktorý sa mu posťažoval, že ľudia sú v poslednom čase márnotratní, a tak pomaly nie je o čo okrádať.

Bolo krátko pred polnocou a Smrť sa zhováral s obchodníkom preoblečeným za krčmára. Aspoň sa nemusel s kostýmom veľmi namáhať.

„Ty si divný,“ povzdychol si krčmár. „Fakt nevieš, ako sa baviť?“

MÁM ISTÚ TEÓRIU, ALE MÁ MNOHO NEDOSTATKOV.

„Hmm, vieš čo? Po polnoci, keď to tu skončí, môžeme si skočiť na pivo a pri ňom to detailnejšie rozoberieme.“

RADŠEJ NIE, EŠTE MÁM NEJAKÚ ROBOTU.

„Tak neskoro? To si nejaký zlodej?“

NIE, ALE MOJA PROFESIA ZASAHUJE AJ DO TEJTO OBLASTI.

Krčmár sa chystal na to niečo povedať, bol však prerušený.

„Prosím, venujte mi chvíľu pozornosť!“ zakričal na celú miestnosť akýsi chlap v kostýme piráta (jemu stačilo otvoriť šatník). „O polnoci to tu všetko balíme, preto každého žiadam, aby si udretím dvanástej hodiny zložil masku. Ďakujem!“ Akonáhle skončil, zábava pokračovala ďalej.

Smrť sa zhrozil (pokiaľ mu to teda jeho lebka dovolila). To nebude dobré. Odrazu sa niečo stalo. Okolo neho začali prskať oktarínové iskry, až napokon náhle zmizol. V miestnosti to spôsobilo všeobecný nepokoj.

Smrť vedel, že ktosi sa ho pokúša vyvolať obratom AshkEnte. Len dúfal, že nemusí ísť niekam ďaleko.

Našťastie nie. Ocitol sa len niekoľko stoviek metrov smerom k Stredu. Presnejšie v Neviditeľnej univerzite. Okolo neho stáli siedmi čarodejníci a ôsmy sa mu díval rovno do očných jamôk.

NO? BOL SOM PRÁVE NA VEČIERKU, doložil s miernou výčitkou.

Pýtal sa ho, prečo bola ráno zmenená skutočnosť. Keď mu to Smrť dostatočne jasne a čo najrýchlejšie vysvetlil, netrpezlivo sa opýtal:

NO ČO, MôŽEM UŽ ÍSŤ?

„Ale pravdaže,“ povedal čarodejník. „Pravdaže, ďakujem.“ A potom zdvorilo doložil: „Dúfam, že sa na večierku dobre zabávaš.“

UŽ SA MI TO ZAČÍNALO DARIŤ, odvetil Smrť bezvýrazným tónom. MYSLÍM, ŽE PO POLNOCI TO PôJDE RÝCHLO Z KOPCA.

„Prečo?“

OČAKÁVAJÚ, ŽE SI VTEDY ZLOŽÍM MASKU, vysvetlil a zmizol.

Naspäť sa ocitol práve včas, keď sa malo začať odpočítavanie. Ostatní sa od neho držali čo najďalej. Síce mali podozrenie, že by to aj mohol byť Smrť, ale pokiaľ nemali rukolapný dôkaz, ponechali si mierny skepticizmus.

Udrela polnoc a všetci si zložili masky. V drvivej väčšine prípadov to znamenalo, že dotyční mali na sebe menej šiat. Túžobne čakali, či tak urobí aj Smrť. Keďže ich nechcel sklamať, dal si dole kapucňu. V tom momente nastalo absolútne, dokonalé a mŕtve ticho, pri ktorom nebolo počuť ani dych.

„Takže ty si ozajstný Smrť?“ ozval sa ktosi z davu.

ÁNO, prisvedčil záhrobným tónom.

„Aha.“

No a potom to šlo naozaj rýchlo z kopca – nastala panika, každý sa chcel dostať von a do minúty to tam bolo kompletne vyprázdnené. Smrť si povzdychol, nasadil si kapucňu a pomaly sa pobral preč. Vo dverách ešte na chvíľu zastal a zamyslel sa.

CELKOM SOM SA BAVIL, vyhlásil napokon a namieril do Neviditeľnej univerzity, kde si musel vybaviť jednu neodkladnú vec.

Peter Henkel, 3.C      

Šťastie

Možno nemám všetko
čo majú ostatní
no ja si vážim
že som zásadný

Možno práve nie som
ukážkový vzor
no aj tak si vážim
že nevzdám každý boj

Možno nebudem mať všetko
to čo aj vy
Vážim si svoj svet
lebo je pravdivý

Keď už aj ja umriem
tak ako aj oni
môj svet bude kvitnúť
na snoch o šťastí

Tak kto z koho vzíde
ako víťaz arény
keď svet stále skrýva
tie svoje problémy

Chcem byť človekom
čo by neznal strach
nechcem byť viac šarkanom
vo veterných hrách

Tak nech vietor hrá akýmkoľvek smerom
svoje krídla mu rád dám
tam hľadám svoj pokoj
tam svoje šťastie mám

Šťastie je mojím vetrom
raz hrá so mnou raz proti mne
žijem s vetrom hrám
kým som voľný neprehrám

Niet človeka bez krídel
aj vtáci žijú vďaka nim
To len človek vymyslel
že len s vetrom nevzlietnem

Nech ma šťastie zaveje
hoc aj na kraj sveta
aj bez závanu vetra
moja duša sa nevzdá

Jozef