*** Z TVORBY NAŠICH NAJMENŠÍCH... ***

Lyžovačka

(Rozprávanie- Môj zvláštny deň)

Neviem si predstaviť krajší pocit, ako stáť na vrchole lyžiarskeho svahu. Dýchať vzduch obrovskými dúškami, nadýchnuť sa tej nádhery okolo a potom sa cítiť taký malý a bezmocný.

Potom sa spustiť na lyžiach dolu svahom, pričom studený vzduch šľahá do tváre a mne sa chvíľami zdá, že lietam... Takto som chodil relaxovať a snívať do Tatier skoro každý rok. Naše rodinné dovolenky boli vždy plné zábavy a šibalstiev. Keďže máme v rodine veľa malých detí, mali sme o zábavu postarané. Najprv som im robil celý deň záprah pri sánkovaní a potom som sa ulietal na ľade pri hokeji. Bolo to síce super, ale aj tak mi na našich dovolenkách najviac prirástli k srdcu lyže a svah. Po tom, čo som minulý rok absolvoval lyžiarsky kurz, aj mama ma pustila na svah bez toho, aby som predtým hodinu počúval, aký si mám dávať pozor. Konečne som sa dočkal. Obul som si lyžiarky, pripol lyže a pomaly som sa pohol. Bol to super pocit stáť opäť na lyžiach. Celý deň som lyžoval, užíval si každú sekundu a ani som si nevšimol, ako ten čas letí. Keď som si už konečne začal myslieť, že som sa narodil s lyžami na nohách, mama mi oznámila, že odchádzame. Tak som použil všetok môj šarm a vystrúhal som na mamku prosebný pohľad. Nakoniec mi dovolila ešte raz sa spustiť. Poslednú jazdu som si chcel užiť, a tak som sa riadne rozbehol. No zrazu mi do cesty vletel lyžiar a ja som sa prebral až na zemi s hroznou, bolestnou grimasou. Zlyžoval som dole k našim. Chcel som sa tváriť, že to nič nie je, ale starostlivému oku rodičov nič neujde. Večer som už sedel na izbe s rukou v sadre a diagnózou- zlomená kľúčna kosť.

No a vtedy som si asi prvýkrát uvedomil, že je potrebné v najlepšom prestať.

Vladimír Leško, 1.F      

Povesť o krčme medzi Malou Idou a Poľovom

(Rozprávanie- Historická povesť)

Všetko to, čo vám teraz vyrozprávam, sa stalo za dávnych čias našich praotcov a pramatiek, okolo roku dvetisíc. Keďže aj vtedy sa ľudia radi zabávali a popíjali, postavili si na polceste medzi Malou Idou a Poľovom krčmu. Vypracovaným chlapom slúžila na oddych, mladým na zábavu. Časom sa krčmár ulakomil na eurá tak, že mal otvorené stále. A tu sa začína tá nešťastná povesť.

Bol krásny vianočný čas. Idanskí ľudia sa chystali na polnočnú svätú omšu do susednej dediny. Jedinou vtedajšou cestou do Poľova bola lesná cestička, kde na polceste stálo ono pohostinstvo. Istá žena so svojou dcérou sa tiež vybrali do kostola na omšu. Ako tak kráčali, dievča začalo zaostávať za svojou matkou. Bolo to tesne pred krčmou. Matka kráčala rezko ďalej, ani si nevšimla, že dcéra nekráča popri nej. Mladú dievčinu zlákala hudba, stolný futbal a biliard. Namiesto do kostola vošla do krčmy. Keď sa omša skončila a ľudia sa poberali domov, márne matka čakala na svoju dcéru, ktorá nie a nie z kostola vyjsť. Pobrala sa teda domov sama. Ako tak prechádzala okolo krčmy, čosi ju zarazilo. V okne zbadala svoju dcéru, ako sa zabáva. Žena bola veľmi pobožná. Keď videla, ako dcéra tancuje a zabáva sa, veľmi ju to ranilo a zároveň nahnevalo. V tom hneve povedala niečo, čo sa stalo: „Dcéra moja, bodaj by si sa od hanby aj s celou krčmou prepadla.“ Zem sa začala triasť a v oblasti krčmy začalo praskať. Netrvalo dlho a po krčme nebolo ani stopy.

Táto udalosť bola taká silná, že si ju ľudia rozprávali z generácie na generáciu. My, mladí roku 2116, tomu len ťažko dokážeme uveriť.

Marek Beluščák, 1.F