Rímske čísla

Používali sa v antickom Ríme a vo výnimočných prípadoch sa používajú aj dnes. Najčastejšie na vyjadrenie letopočtu v knihách a filmoch a na označenie hodín na hodinkách. V žiadnom prípade nie na počítanie. 

Pravidlá  tvorby římských čísel

Pri prevode "našich" čísel na rímske neexistuje v podstate žiadna určujúca norma. V minulosti bolo rozhodujúce väčšinou akceptovaná zhoda riešenia. Táto zhoda bola do stredoveku oveľa voľnejšia než neskôr. Dnes sa riadime pravidlami 16. - 18. storočia.

Základné pravidlá

  1. Čísla se zapisujú kombináciou znakov I, V, X, L, C, D, M.
  2. Znaky se skládajú písaním od znakov pro najvyššie hodnoty k najnižším (MDL = 1550). Väčšinou sa kombinujú maximálne 3 rovnaké číslice (XXX = 30, III = 3). Niekedy môžu byť kombinované aj štyri rovnaké číslice (IIII = 4 bolo bežné na starých slnečných hodinách).
  3. Menšia číslica pred väčšou znamená odpočet (IV = 4). Takto se odčíta len jediná číslica (jen veľmi výnimočne dve rovnaké číslice: IIX = 8).
  4. Pre odčítanie podľa bodu 3 se používajú iba číslice I, X, C; v matematickom kontexte úplne  výnimočne tiež  M. Nikdy neboli používané  číslice V, L, D (správne: XC = LXXXX = 90, MCM = 1900; nesprávne: VC = 95).
  5. Číslice I sa pre odčítanie väčšinou používá iba před V, X. Nie je teda správne MIM pre 1999 (lepšie je MCMXCVIIII nebo MCMXCIX).

 

Rímsky

Arabsky

Poznámka
I1

 

V5

 

X10

 

L50 
C100Centum
D500 
M1000Mille

Veľké čísla

Nejväčšia rímska číslica bola M (1000). Nejväčšie číslo, ktoré se vyjadrovalo pomocou rímskych čísel bolo 3999. Pre vyjádrenie vyšších čísel sa používali rôzne spôsoby, ktoré ale neboli používané jednotne a nenašli väčšie rozšírení do súčasnosti.

Niekedy používali vodorovnú čiarku (tzv. vinculum) nad číslom, čo znamenalo vynásobenie napísaného čísla  tisícom:

VIII = 8000

Ďa)lší zpôsob zápisu bolo uvedenie menšieho čísla před väčším a ich vynásobenie. Pre zápis se niekedy používalo oddelenie bodkou alebo zápis s horným indexom:

VM alebo V.M alebo VM = 5000

VIIC alebo VII.C nebo VIIC = 700

Pôvod vzniku rímskych čísel

I

Rímske čísla vznikli prirodzenou cestou. Rimania počítali na prstoch. Čísla ako 1, 2 a 3 a im odpovedajúce znaky I, II a III graficky vyjadrujú jednotlivé prsty.

V a X

Taktiež tieto dve čísla majú svoj pôvod v ľudskej ruke:

Římské V

Rímska číslica V (5) je predstavuje dlaň s piatimi prstami - V tvorí tvar mezi palcom a malíčkom

Římské X

Rímska číslica X (10) predstavuje dve dlane  pri sebe (10 prstov).

L a C    

Latinsky sto je centum. Odtiaľ je znak C. Päťdesiat je polovica zo stovky. L teda vzniklo "rozpolením" znaku pre 100 (C):

Římské C > L

D a M

Tisíc je latinsky mille (odtiaľ M pro 1000). Znak D pro 500 vznikl znova grafickým "polením" znaku M, tentoraz zvisle. Vznikol tak znak podobný písmenu D:

Římské M > D

Príklady rímskych čísel

Základné znaky rímskych čísel sú I(1), V(5), X(10), L(50), C(100), D(500) a M(1000). Z nich sa odvodzujú všetky čisla.
1-I
2-II
3-III
4-IV
5-V
6-VI
7-VII
8-VIII
9-IX
10-X
11-XI
12-XII
13-XIII
14-XIV
15-XV 		16-XVI
17-XVII
18-XVIII
19-XIX
20-XX
21-XXI
25-XXV
29-XXIX
30-XXX
40-XL
50-L
55-LV
59-LIX
60-LX
70-LXX 		80-LXXX
90-XC
99-XCIX
100-C
125-CXXV
189-CLXXXIX
200-CC
271-CCLXXI
300-CCC
369-CCCLXIX
400-CD
428-CDXXVIII
500-D
599-DXCIX
600-DC 		700-DCC
800-DCCC
900-CM
1000-M
1918-MCMXVIII
1945-MCMXLV
1948-MCMXLVIII
1967-MCMLXVII
2039-MMXXXIX
4879-MMMMDCCCLXXIX
4999-MMMMCMXCIX

Rímske číslice prehrali svoj konkurenčný boj s arabskými číslami, ktoré dnes používame.